„No ja by som
v júni do Bulharska nešiel.“ Povedal mi jeden chlapík v cestovke. „Známi
boli trikrát v Bulharsku v júni a trikrát im pršalo.“ Vonka bol
január, tak mi to tak ani neprišlo, že by koncom júna mohla zo severu prísť rozsiahla tlaková níž, ktorá zasiahne celú Európu. To
bude v pohode. Vravím si. Denisko bude mať štyri a pol roka a Andrejko
už skoro rok. Čo také by sa mohlo stať.
Andrejko si dudkal,
Denisko bol prilepený na skle a sledoval, ako sa odliepame od zeme. Využila
som všetky dostupné animátorské pomôcky, ako sú prospekty, letáky s bezpečnostnými
pokynmi, moje slnečné okuliare, manželove slnečné okuliare, hračky čo šuštia,
hračky čo pískajú, hračky čo hrkajú, autíčka, macíky, aj obľúbeného ježka a prvých
15 minút bolo za nami 😀. Vyplo svietielko so zapnutými pásmi a už sme špacírovali s Andrejkom na predné voľné sedadlá. Asi tisíckrát sme
vložili a vybrali bezpečnostné pokyny z priehradky na časopisy a zrazu
bolo hotovo. Išli sme pristávať.
Bulharsko nás
vítalo slniečkom. Všetko super. Transfer z letiska super. Za 20 minút sme
už stáli na recepcii. Check-in rýchly a už sme aj boli na apartmáne.
Všetko čisté. Akurát detskú postieľku nám nenachystali. Nevadí, že som o ňu
žiadala v cestovke, delegáta pri príchode a aj recepčnú. Asi nebolo
až tak dobre počuť alebo si mysleli, že moje ročné dieťa bude spať týždeň v golfovom
kočíku. Nevadí, iný kraj iný mrav. Išla som teda skúsiť šťastie štvrtýkrát a podarilo
sa. Kým sme boli na obede, tak nám pričarovali postieľku a aj prístelku
pre Deniska. Hurá, slnko svieti, tak rýchlo na pláž. Pohoda, sem tam mráčik.
More čisté. To bude v pohode, však
predpovede počasia sa u nás mýlia každú chvíľu. Pomyslela som si.
No tak možno u nás
sa predpovede mýlia každú chvíľu, ale v Bulharsku to sedí prekvapivo
presne 😄. Na druhý deň ráno sme sa zobudili a slnko nikde. Na oblohe také
mraky, že by to bol vlastne zázrak keby nezapršalo. Išli sme na raňajky, však nádej
umiera posledná. Ešteže sme mali all-inclusive a mohli sme si to
kompenzovať jedlom a alkoholom (psst, jasné, že na dovolenke s deťmi sa
nepije). Palacinky ma trochu ukľudnili. Vyjdem von
a slnko stále nikde. Mrakov troška viac. Nevadí, to sa roztrhá. Išli
sme si s Deniskom po plavky a potrénovali sme otužovanie v hotelovom
bazéne. Akože naozaj otužovanie. Moje deti trénovali celý týždeň na ľadové
medvede. Potom sa konečne rozpršalo a museli sme odísť, lebo inak zápal močových ciest istý. Vravím si, že nevadí, veď som deťom zobrala celý ruksak
hračiek, nech sa nenudia, keď bude pršať. Tak si oddýchneme na apartmáne. Najskôr
teda zmizlo slnko a potom sme zistili, že zmizol aj ruksak. Prehľadala som
50 m2 asi stokrát a nič. Nemali sme teda ani jednu jedinú hračku, ani malé
autíčko. Nič. Len formičky do piesku a nafukovačky. Vylučovacou metódou sme
usúdili, že ruksak musel ostať na
recepcii. Z lietadla sme ho zobrali, aj v autobuse sme ho mali. Rozpútala
som teda pátraciu akciu, ktorá skončila tým, že mi vedúca recepcie prehrala
kamerový záznam z nášho príchodu 😄. Delegát mi neskôr potvrdil, že ani v autobuse
nič nenašli (ktovie, to by som musela tiež vidieť na vlastné oči, ale takú
možnosť mi neponúkli 😁). Možno to znie trochu prehnane, ale mne za celý týždeň
personál hotela nevedel odpovedať asi na 90 % otázok. Uznávam, bol to veľký hotelový komplex, ale
keď čašníčka nevie, že jedna reštaurácia sa nachádza nad jej hlavou a recepčná
nevie, či majú na recepcii internet, tak už preverujete všetko 😁. Čiže slnko
fuč, ruksak fuč.
Ako sa tak túlame
týmto monštroznym hotelovým komplexom a sledujeme prílev nových a nových
mrakov, obliekame si bundy, že sa teda ideme aspoň prejsť na pláž, keď sme sa už
dotrepali lietadlom s ročným a štvorročným dieťaťom až sem. Dotlačíme poobedný
koláčik, aj štvrtú kávičku (keď už máme ten all-inclusive), už sme jednou nohou
na odchode, keď tu zrazu Denisko urobí dva skoky a zmizne. Akože normálne
zmizne. Tretie fuč. Denisko fuč. Tep mám okamžite 200, okrem toho, že mi dieťa
zmizlo na mieste, kde je dvesto tisíc
rôznych možností ako sa stratiť natrvalo, tak mám aj zvýšenú hladinu kofeínu v krvi.
Takže vypukla kontrolovaná panika. Ide hľadať manžel. Nič. Z troch rôznych
smerov sa vráti bez výsledku. Hladina adrenalínu v krvi mi stúpa. Pre boha,
veď u nás sa kradnú deti a nie že v Bulharsku. A keď zmizol
ten pos..tý ruksak bez stopy, tak ako si ja tu nájdem dieťa. Idem teda hľadať
ja. Cítim sa ako vo filme Bež Lola bež. Tak bežím a myslím na to, ako ho
nájdem. Rozhliadam sa po všetkých východoch na pláž, prebehnem okolo fontány,
rozmýšľam ako a kam sa mohol dostať a zrazu ho zbadám uplakaného na
chodníku blízko pri bazénoch, kde sme sa ráno kúpali. Ďakujem v duchu tisíckrát,
že je v poriadku a začínam vychovávať (keďže, my už nejakú tú históriu
„odbehnutí do stratena“ s Deniskom máme). Hotel je plný mladých nemeckých
rodín, takže výchovnú na zadok sa bojím dať, aby mi ho neodobrali. Vyhreším ho,
vyhreší ho manžel a dovolenka pokračuje. Ideme teda na pláž. Zrazu je
všetko zabudnuté. Všetko je v poriadku. Andrejko sa hrá v piesočku,
Denisko si kope loptu s animátorom a s manželom a zavládne pohoda
na pláži. Animátor odíde, zoberie loptu, tak sa len tak naháňame po pláži a hráme
sa. Vravím si, že super, tak ani slnko nám netreba. Prirodzene si vystriedame
deti. Manžel zoberie Andrejka na ruky a ja sa s Deniskom naháňam. Prejdeme
k moru a rozhodneme sa vyzuť a namočiť si nohy. Šantíme vo
vlnách. Denisko si zamočí nohavice. Dám mu ich dole. Potom si zamočí aj slipy.
Dám mu ich dole. Potom sa obzriem, že ideme teda ku kočíku, kde má Denisko
náhradné kraťasy (keby sa náhodou oteplilo 😄) a ideme na apartmán. Kočík
nikde. Manžel nikde. Andrejko nikde. Mňa už
asi j... porazí. Deniskovi stiahnem tričko nižšie, aby mu nebolo až tak
vidieť holý zadok, zoberiem mokré veci a dva páry topánok od piesku a hľadáme
tatina a Andrejka na pláži. Nemám pri sebe ani mobil, ani kľúče od apartmánu.
Opäť vypukne kontrolovaná panika. Navyše mi ide prasknúť mechúr, čo mi mierne
zastavuje prívod krvi do mozgu. Bodaj by
nie po toľkých kávach a všelijakých drinkoch. Denisko behá okolo mňa s holým zadkom. Už mi len teraz chýba stretnúť nejakú nemeckú
sociálnu pracovníčku na dovolenke s rodinou. Nikde ich nevidím. Musím sa ísť vycikať a potom to
vyriešim. Najbližší záchod je v hlavnej budove. Tak vyzliekam Deniskovi
tričko, mikinu mu dám na holé telo, rukávy od trička mu navlečiem na nohy a tričkom
mu zakryjem zadok. Precupkáme na WC, vycikáme sa. Prívod krvi do mozgu sa mi
obnovil. Ideme teda naspäť hľadať tatina, kočík a Andrejka. Snažím sa vžiť
do rozmýšľania môjho muža. Či ísť na apartmán alebo znova na pláž? Nemám ani kľúče,
ani do budovy sa nedostanem a na recepciu chodím s nejakou požiadavkou skoro stále. Rozhodnem sa teda pre pláž a našťastie sa
stretneme pri fontáne. Kúsok od miesta, kde som pred vyše hodinou našla
Deniska. Strhne sa dovolenková hádka, vykrikujú sa GPS lokácie, kto kam odišiel,
neodišiel a ideme ofučaní na apartmán. Super. bez slnka, bez hračiek a ešte aj bez lásky. Rodinná dovolenka ako sa
patrí 😁. Cestou na apartmán sme ofučaní, na apartmáne sme ofučaní, na večeri
sme ofučaní, po večeri sme ofučaní. Deti idú spať, sme ofučaní. Vonka začína
pršať, sme ofučaní. Láska fuč. Ťukám si teda do mobilu v dátovom roamingu
(internet je tu totiž vzácna komodita, o ktorej personál toho veľa nevie)
a predstieram, že mi tento stav nevadí. Najskôr prišiel manžel za mnou, či
sa ideme rozprávať a potom ja za ním. Sadli sme si na balkón, išla som do
baru zobrať dve Tequilla sunrise v plastových pohároch a nejako sa
nám za ich pomoci podarilo zhodnúť, že sme na tej pláži boli obaja, ale z nejakého
nadprirodzeného dôvodu sme si jeden druhého nevšimli. Jednoducho bulharský bermudský
trojuholník 😄. Tak sme popíjali, vzývali drinkami slnko a sledovali stupňujúcu
sa búrku a blesky. 
Nakoniec na druhý
deň vyšlo slnko, aj sme sa okúpali v teple, aj priehlavky si môj manžel
spálil, aj Panthenol v spreji sme využili, aj dobre bolo 😊. Jasné, že ešte pršalo. Veľakrát 😄. Ale zvykli
sme si a stali sa z nás veľmi flexibilní turisti. Už sa dokážeme kúpať
v hocijakých poveternostných podmiekach 😄. Toľko naša prvá rodinná
dovolenka vo štvorici. Toľko ja a Bulharsko. Vidíme sa o desať rokov
s GPS lokátormi na rukách, ale v júni už nikdy. Vtedy v Bulharsku
prší a strácajú sa ruksaky a ľudia.
A na záver
nám meškal transfer na letisko a dobre, že meškal, lebo chlapec na
recepcii pracoval s platobným terminálom prvýkrát, čiže každý krok detailne
telefonicky konzultoval s vedúcou recepcie (o šiestej ráno, tá musela byť
rada), keď sme platili za detskú postieľku. Ale nakoniec to zvládol a aj
lietadlo sme stihli 😊.
Takže hurá na ďalšiu
dovolenku. Tentokrát sme si povedali, že
ísť do Chorvátska autom s ročným a štyri a pol ročným nemôže byť
až taký problém, tak uvidíme 😁.
Cestovaniu zdar priatelia 😉.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára